Život bol, je a bude umením a to isté platí aj o láske. Láske sa musí venovať čas, snaha a energia, pokiaľ od nej chceme dostávať to, po čom túžime. Láska nie je žiaden extrém, je rovnováhou dvoch duší dvoch ľudí, ich fungovanie, je rovnocennosťou na tej najvyššej úrovni. Svoje o tom vie aj Janka Mutňaská, ktorá sa exkluzívne s nami podelila o úryvok zo svojej knihy Umenie lásky.
“Je úplne jedno, koľko máte rokov. Je úplne jedno, či ste muž alebo žena. A je úplne jedno, kde sa nachádzate. NÁJDE SI VÁS. Bez nej umierate, s ňou ste chorí od šťastia. Bez nej ste stratení, s ňou ukrytí v raji. Bez nej ste väzňami, s ňou jej najkrajším otrokom. Láska. Plná bolesti, trápenia a sklamaní. Plná dokonalosti, radosti a pôžitkov. Jediný cit, ktorý nenávidí a zároveň miluje. Láska a jej miliardy príbehov. Nenaplnených, tajomných, zakázaných… Každá má svoj začiatok, ale neistý koniec. Každá sa začína tou nevypočítateľnou iskrou, jediným pohľadom, jedinou sekundou, ktorá odštartuje nový príbeh.”
Láska s ním nemala žiadny harmonogram. Bol skroteným zvieraťom, ktoré vedelo, že lásku je nutné ochraňovať. Spolu sme objavovali svet. Cestovali na miesta, kde sme existovali len my dvaja, nikto, kto by našu lásku mohol „potrestať“. Uniknúť pred svetom, ktorý by ju mohol rozdeliť. Budovali sme niečo silné. Vzťah na silných pilieroch. Našich prvých spoločných šesť mesiacov sme odišli osláviť do Provensalska. Cestou sme viedli naše klasické filozofické debaty a ja som si začala čím ďalej tým viac uvedomovať, že ten muž chce so mnou naozaj dlhodobo existovať.
„Ako veľmi dokážeš milovať?“ Silná otázka pre človeka, ktorý v živote zažil, že mu po slovách „milujem ťa“ len poďakovali. Ešte stále som si nevedela zvyknúť, že jeho éterická duša ma vie kedykoľvek prekvapiť svojou spontánnou hĺbkou.
„To netuším, možno som svoje hranice ešte nenašla.“ Pocitová odpoveď (ne)zrelej ženy?! Nie! Veľmi dobre som vedela, že som dostatočne „poznačená“ súvislosťami z minulosti.
„A možno sa to práve deje…“ Chytil ma za ruku, cez ktorú vychádzalo toľko nehy a lásky, že som vedela, že tú ruku už nikdy nechcem pustiť. Držal ma neustále. Všade. Naraz som mala vedľa seba muža, ktorý sa nebojí svoje city prejaviť akýmkoľvek bláznovstvom. Nebál sa otvoriť. Nebál sa plakať. Presne ako teraz, keď som v jeho očiach uvidela rodiace sa dojatie. Ten pohľad stál za všetko. Za všetky tie pády a sklamania predtým. V tej chvíli by som si možno neuvedomila, akú nevyčísliteľnú cenu to pre mňa bude mať, keby neboli tie šrámy na srdci. „Ak existuje ešte niečo viac ako láska, si to ty.“
Po tele mi prešiel mráz. V očiach sa aj mne odrazila okamžitá reakcia, keď sa spustili tie najčistejšie slzy dokonalého šťastia. Láska nám zalepila ústa medom.
„Si pre mňa všetko.“ Ten pocit mi zrazu prišiel taký prirodzený. Bolo to, ako keď som do rúk dostala svoju prvú detskú maľovanku a presne som vedela, akými ceruzkami mám vymaľovať slnko alebo oblohu. Nikto mi nepovedal, že modrá má byť nebo, rovnako ako zelená má byť tráva… Nerozmýšľala som, či na to potrebujem ďalšie odtiene. Hrala som sa s fabričkami, ktoré v mojej hlave kreslili tú najkrajšiu pestrofarebnú dúhu. Presne tak som sa v tú chvíľu nezamýšľala, či láska má byť tmavá alebo svetlá. Či má mať svoju charakteristickú farbu alebo tisíc odtieňov, ktoré vie namiešať každý príbeh zvaný „epizóda“… a ktorá vyústi do poslednej kapitoly…
„A ty múzou, ktorá mi namaľovala ten najkrajší obraz sveta,“ pokračoval a ja som zase počúvala najkrajšie vyznanie lásky vo svojom živote.
„Nemôžem uveriť tvojej dokonalosti.“ Musela som sa okamžite štipnúť, aby som uverila, že to, čo prežívam, nie je ďalší z mojich snov.
Neviem, koľkokrát sa musí človek sklamať, popáliť, udrieť, potknúť, spadnúť spôsobom, že si zlomí rebrá. Neviem, koľkokrát človek musí prosiť a žiadať o slová „milujem ťa“, vynucovať si pozornosť toho druhého alebo byť otrokom na plný úväzok. Neviem, koľkokrát budú musieť naše srdce zošívať, oživovať či otvárať. Ale jedno viem určite.
Srdce dospelého človeka váži 250 až 300 g a meria v priemere asi 12 centimetrov. Za život vydá takmer 2,5 miliardy rytmických sťahov. Je to sval, ktorý pumpuje krv ku všetkým bunkám nášho tela a zásobuje ich nevyhnutným kyslíkom a živinami. Preto s ním treba zaobchádzať ako s pokladom, ktorý v nás Boh ukryl ako svoj najštedrejší dar. Je na nás, ako s ním budeme zaobchádzať a či ho dokážeme premeniť na ozajstné pozemské bohatstvo. Pretože neexistuje nič viac ako láska – dnes už cit pre vyvolených. Aj toto ma naučil.
xxx
Jana Mutňaská je začínajúca mladá autorka, ktorá už odmalička rada písala a publikovala svoje texty. Narodila sa v Trenčíne, no svoje detstvo prežila v Nemšovej. Študovala na Univerzite Jána Amosa Komenského v Prahe, kde úspešne spromovala v odbore žurnalistika a mediálna komunikácia. Následne pôsobila štyri roky ako moderátorka v módnej televízií Fashion Tv Czech&Slovak. Už niekoľko rokov píše módne a lifestylové články pre slovenské magazíny. Jej knižný debut, Umenie lásky, ktorý je modernou výpoveďou o súčasných partnerských vzťahoch. Kniha sa dá kúpiť vo všetkých kníhkupectvách na Slovensku, a tiež v elektornickej verzii.
Photo: Lukáš Kimlička
