Poznačte si kalendáre! Od 10. do 25. októbra sa v bratislavskom nákupnom centre Aupark bude konať výstava pod názvom „Od kolísky v kráse“. Ide o unikátny projekt, v ktorom sa snúbi krása ľudových tradícií, umenia a osobných príbehov. Na výstave bude možné zhliadnuť vyše storočné kompletné ženské a detské kroje a vyše sedemdesiat historických tradičných odevných solitérov z osobnej zbierky Tamary Šimončíkovej Heribanovej. Viac o výstave a jej láske ku krojom porozprávala v nasledujúcom rozhovore.
Pre koho je výstava určená? Prečo by si túto výstavu nemali ľudia nechať újisť?
TŠH: Určená je pre kohokoľvek, kto sa zaujíma o zručnosť našich predkov v oblasti ľudového odievania. Časť mojej zbierky, ktorá bude po prvý raz sprístupnená verejnosti, predstaví komplety a krojové komponenty, som zbierala niekoľko rokov. Nakoľko sú všetky exponáty pôvodné, zväčša z prvej polovice 20. storočia, ale i z druhej polovice 19. storočia, kompletizácia nebola vždy jednoduchá a v mnohých prípadoch som sa cítila ako detektív. Zostavenie kompletného autentického kroja si totiž vyžaduje ovládať lokalitu, konkrétnu obec, teda odkiaľ kroj pochádza, ale aj príležitosť, na ktorú sa súčiastka nosila. Podľa toho sa neskôr postupne hľadá ďalšia a ďalšia. Pri zostavovaní expozície som sa snažila aby bolo zastúpené západné, stredné i východné Slovensko, aby výstava predstavila sviatočný, smútočný i pracovný variant.
Čo ťa k tomuto nápadu primälo?
TŠH: Odjakživa som mala pocit, že krása našej slovenskej výšivky, ojedinelé stihy, výnimočné spracovania nie sú len klenotom pre milovníkov folklóru, ale zaujmú aj mladšie ročníky, ktoré povedzme o kultúru ľudového tradičného odevu nejavili až tak výrazný záujem. V podstate je pre mňa nepochopiteľné, že v hlavnom meste neexistuje múzeum, ktoré by združovalo aspoň niekoľko regiónov v rámci tradičného odevu, miesto, ktoré by ponúkalo stálu expozíciu krojov.
Ako dlho a s kým si na príprave výstavy pracovala?
TŠH: S mnohými ľuďmi, s ktorými roky konzultujem rôzne krojové súčiastky. Sú to predovšetkým ľudia, ktorí mi vedia poradiť čo sa týka daného regiónu, obce. Som veľmi rada, že na tejto výstave so mnou spolupracuje reštaurátorka a poradkyňa pre výrobcov ľudových krojov, odevných doplnkov a výšiviek, z Ústredia ľudovej umeleckej výroby, Zuzana Tajek Piešová. Veľa som konzultovala s lokalpatriotmi. Mnohé zostavy krojov budú sprístupnené i vcelku, tak ako som ich získala od pôvodných majiteľov, v niektorých prípadoch budú vystavené spolu s archívnymi fotografiami.
Odkedy zbieraš kroje?
TŠH: Je to už vyše pätnásť rokov. Prvý kroj som dostala od mojej babičky. Kroj je pre mňa umelecké dielo, ale nie som ním fascinovaná len dielocentricky, ale aj v rámci kontextu svojho vzniku. Je až neuveriteľné ako vysoko esteticky a kvalitne človek z roľníckeho prostredia tvoril popri všetkých tých existenčných záťažiach, ktoré ho obklopovali. Kroje v sebe nesú mnoho múdrosti, mnoho odpozorovaného v rámci súzvuku človeka s prírodou, veď práve tá tvorila gro motívov, ktoré dodnes nachádzame vo vyšívaných a pretkávaných kúskoch.
Kde a ako sa ku krojom dostávaš?
TŠH: Niektoré si ma vyhľadajú, niektoré musím pracne hľadať. Najťažšie je keď zháňam nejakú krojovú súčiastku z obcí, v ktorých dnes žije už len do sto obyvateľov, alebo už neexistujú. Zaniknuté novohradské obce Lešť a Turie Pole mali prekrásne ojedinelé kroje, mám to šťastie, že v zbierke mám zopár kúskov, no dostať sa k nim nebolo vôbec ľahké.
Máš nejaký kroj, ktorý je pre teba z celej tvojej zbierky najvzácnejší?
TŠH: Najvzácnejšie sú pre mňa kroje z Hornej Stredy, pretože odtiaľ pochádza niekoľko generácii mojich predkov. Moji starí rodičia tam dodnes žijú. Deduško je z Bošáce a som rada, že sa mi pred pár mesiacmi podarilo do zbierky získať sviatočné rukávce z Moravského Lieskového, susednej obce, ktorá tak ako Bošáca zdiela podobné krásy. Moravskolieskovská dolina je mimoriadne bohatá na rôzne druhy rastlinstva, vyskytuje sa tam mnoho liečivých rastlín, zastúpené je bohato i spevavé vtáctvo, v potoku belice, pstruhy. Kolorit tejto hojnej zeme plnej ovocných stromov, popretkávanej treťohorným zlepencom, v ktorom sa našli viaceré nálezy skamenelín morských živočíchov, sa odzrkadľuje aj na mimoriadne pôsobivom kroji, ktorého výskyt je dnes už naozaj ojedinelý. Rada by som tento kroj dokompletizovala a ukázala sa v ňom môjmu deväťdesiatdvaročnému deduškovi. Verím, že by som mu oživila pamäť a pripomenula ako vyzerali ženy v dedine keď bol malým chlapcom, čo chodil pásť kozy na Lysinu.
Ku každému kroju sa asi viaže nejaký príbeh.. Máš nejaký obľúbený, o ktorý by si sa mohla podeliť?
TŠH: Skoro každý jeden kúsok, ktorý mám v zbierke si so sebou nesie zaujímavý príbeh. Ja sa veľa vypytujem a vďačná som za akúkoľvek informáciu. Nedá sa vybrať jeden jediný, alebo tak náhodne, aby som nebola úplne všeobecná. Tak napríklad oplecko z v roku 1951 vysťahovanej a dnes už neexistujúcej obce Lešť som dostala od jednej pani, ktorá ho našla u seba doma v pivnici v Mníchove. Keď prišla na Slovensko, napísala mi a zistili sme, že býva vo vedľajšom dome. Porozprávala mi ako sa k nej oplecko dostalo a nakoľko bol príbeh pomerne tristný a dobrodružný, nečakala som, že by sa objavila ešte ďalšia línia niečoho čo by ma prekvapilo. Neskôr som si detailne pozerala výšivku a zistila som, že na niektorých miestach, premyslene a účelne použila vyšívačka inú farbu a že tieto miesta sa nedajú odôvodniť tým, že by jej došla daná farba nite, alebo že by išlo o vytvorenie atypického vzoru. Keď som ho dala na posudok odborníčke a reštaurátorke Zuzane Piešovej, ozrejmila mi, že práve takéto neobvyklé znaky boli šifrovaným podpisom vyšívačky, jej poznávacou značkou. Mnohé krojové súčiastky si nesú monogramy, iné dokonca vo výšivkách skrývajú zašifrované dôležité udalosti. A na odľahčenie, kroje dokonca slúžili aj ako pomoc pri pašovaní cez hranice v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Do spodničiek si pašeráčky, nazývané aj „ švercerky“ zašívali rôzne predmety a prenášali ich cez hranice v takzvaných švercerských keteniach.
Výstava v Auparku sa začína 10. októbra a bude trvať niekoľko dní. Platí sa nejaké vstupné?
TŠH: Nie. Spolupráca na výstave a niekoľkomesačné prípravy s Auparkom boli veľmi príjemné, od začiatku sme mali stanovené, že za výstavu sa v žiadnom prípade nebude platiť. Momentálne mám už ponuky aby sa výstava krojov konala aj na iných miestach. V budúcnosti sa budem takisto snažiť aby bola výstava voľne dostupná.
Fotografie z príprav si môžete pozrieť v galérii tu.
Photo: Branislav Šimončík, Petra Hurai
